Pred dvoma týždňami mali vodiči možnosť prejaviť solidaritu k handicapovaným ľuďom, konkrétne zastaviť s motorovým vozidlom na priechode pre chodcov nevidiacemu mužovi, ktorý na seba upozorňoval bielou paličkou. Avšak neohľaduplnosť niektorých vodičov bola až zarážajúca. S bravúrnosťou odignorovali zrakovo indisponovaného muža. Táto skutočnosť nie je však ojedinelá. S nehumánnosťou a necitlivosťou sa stretávame čoraz častejšie. Síce je to už ako obohratá platňa od Elvisa. „Keď ide starší, alebo chorý človek, postav sa a pusti ho sadnúť.“ Od materskej školy je nám vštepovaná práve táto pohnútka, ktorú samozrejme v realite málokto praktizuje.
Nedávno som ako obvykle cestovala našou slávnou preplnenou medzimestskou dopravou. Ľudia sú ako sardinky v konzerve, neviete či skôr istiť seba, alebo batožinu. Touto ľudskou masou sa predieral starý deduško s igelitkou v ruke, opierajúc sa o francúzsku barlu. „Mal ísť na iný autobus. Načo sa taký starec trepe do mesta? Môže zabudnúť, že sa postavím.“ Hundrali si sediaci násťroční cestujúci. Mladá slečna ukvasená sama v dvojsedačke, vedľa seba tašky a kabelku tupo pozerala do okna aby nemusela pána pustiť. „To nemyslíš vážne? Veď sedíš na dvojsedačke sama. Pusti toho uja, nech si sadne.“ Ohriakla ju pani, ktorá sa na túto frašku nemohla pozerať. Slečinka len našpúlila leskom zjagavené pery, popravila si svoj nákup a odvrkla: „A čo moje tašky? Majú byť na zemi?“ Pani na lady nevraživo pozrela, čo dievča vzalo ako osobnú narážku a radšej si tašky , kvôli svojej bezpečnosti položila pod sedadlo , čím zároveň uvoľnila miesto a starý pán si sadol.
Možno pokrútite hlavou, mňa sa to netýka, nie je to môj problém. Možno nie je, možno je. Každý koná podľa svojho vedomia a svedomia. Keď si predstavíte, že na mieste dotyčného pána buď prechádzajúceho cez cestu, alebo cestujúceho v medzimestskej doprave by bol práve váš dedko, otec, matka, teta, ujo, priateľ s dolámanou nohou, alebo priateľka s výronom jedno by vám to nebolo a s grobianmi by ste si to hneď vydiskutovali a to ide „iba“ o ignoráciu. Je to smutné, nanešťastie na každodennom poriadku. Minulý mesiac bol venovaný práve k úcte starším. Skúste okrem októbra aj v nasledujúcom období byť nielen k starším ľuďom ale aj zdravotne znevýhodneným o niečo ľudskejší, priateľskejší a možno zažijete ten príjemný pocit zadosťučinenia, na ktorý podaktorí aj zabudli.
2012 ©